Začiatkom týždňa sa ukazovalo, že vo štvrtok a v piatok by to šlo. Tak sa aj stalo. Vo štvrtok naobed som si sám overil Sološnicu napriek tomu, že som posunul info aj ďalej… Šlo to celkom slušne, vietor kolmo na svah 4-5 m/s po prechode hodinovej studenej fronty. Potom už len „pálilo slnko“ až do 17,00 hod.
S Ferom sme sa dohodli, že v piatok vyrazíme na Ostrý vrch. Je síce mimo náš okres, ale došlo k uvoľneniu opatrení, takže bez problémov. Ako inak, k dohode v plánovaní tejto cesty bol prizvaný aj Laco, ktorý prisľúbil účasť na 100%.
Na cestu sme s Ferom vyrazili o 10,00 hod. Ako každá „hora“ aj Ostrý má svoje možné prístupy. Zvolili sme „Lacovu cestu“ v ppresvedčení, že vlhkostné pomery prístupových poľných ciest a ich kvalita bude O.K.. Ako sa však ukázalo, bolo to veľmi, veľmi náročné. Polňačky totálne rozbité hlbokými výmolmi, premočené a miestami mi Fero musel ukazovať a prešlapávať cestu, aby sme náhodou nezapadli. Celý koncový úsek na Ostrý som potom zvládol na spiatočku, lebo tráva bola mokrá a ja som mal pneumatiky totálne upchaté tuhým blatom. Nakoniec, so šťastím, sme stáli pred 12,00 hod na vrchole.
Fero rozbalil kamery na bázach a mohlo sa začať. Asi po pol hodine dorazil aj Laco. No a čo Vám budem viac rozprávať, bolo to super. Kamery fungovali a my sme bombovali v kolmom náfuku na svah so silou vetra viac ako 6 m/s. Slnko a chumáčiky mráčikov sa pravidelne striedali a termika sa vyskytovala iba sporadicky. Letové časy okolo 40 s neboli zriedkavosťou. Ako je zrejmé z foto, tak na Ostrom sme našli aj pozostatky zimy v podobe snehového záveja.
Presne podľa predpovede sa vietor po 16,00 hod začal stáčať na sever a to je pre Ostrý typické. Ponaučenie – na Ostrý sa musí chodiť už od rána.
Na spiatočnú cestu sme sa vydali okolo 17,00 hod. Z kopca bolo viditeľné, že prístupová cesta „Piešťanských Milošovcov“ je opätovne, po dvoch rokoch, vyjazdená. V polovici cesty dole sme zastavili a ja som sa rozhodol, že urobím prieskum. Ako sa ukázalo, prístup „Piešťanských Milošovcov“ bol O.K. a keď ma Laco s Ferom zbadali pri hlavnej ceste do Vrboviec, tak ma nasledovali. Rozlúčili sme sa s Lacom a potom už cesta domov.
Laco nás prekvapivo obdaroval Mikulášskymi darčekmi. Dal nám tým najavo, že sa raduje z každého stretnutia s chlapcami z Bratislavy. Ďakujeme…
Keď sme išli okolo Kunovskej priehrady tak sme konštatovali, že už nám chýbala len zastávka na Salaši k úplnej spokojnosti z krásne prežitého plnohodnotného letového dňa.
Článok, foto a video tiež na Lacovej stránke TU .
Luděk Navarčík