… alebo s kategóriou F3F to myslíme vážne !
Uplynulý týždeň sme sa s Ferkom Ruislom viac-krát vypravili na kopec. Dokonca v stredu sme sa na Braunsbergu stretli aj Ľubom Ivanom a spoločne sme si zalietali na južnom svahu pri vetre do 6 m/s. V ten deň sa na Braunsbergu zišlo cca 20 pilotov, čo nás prekvapilo lebo taký počet pilotov sme na kopci vo všedný deň ešte nezažili.
Po 18,00 hod všetci odišli domov, takže sme mali možnosť „vylietať baterky“.
Víkend sa ukazoval sľubný a tak sme naplánovali v sobotu Peckovú a v nedeľu opäť Braunsberg.
V piatok večer to v Bratislave vyzeralo otrasne, silná nočná búrka s dažďom, ale SHMÚ opäť nesklamal a počasie v sobotu ráno bolo ako vymenené. O desiatej sme vyrazili na Peckovú.
Fúkal SSZ asi 6 až 8 m/s trvale. Sotva sme do vzduchu vypustili naše ROTMILANY, objavili sa na Peckovej tri autá a z nich vystúpili, pre nás neočakávane, štyria naši známi priatelia z Rakúska – Josef Wiklicky, Alfred Salmhofer, Helmuth Niessner a Fritz Horak. Oni to kupodivu majú na Peckovú bližšie z Rakúska, ako my z Bratislavy.
Na naše potešenie doviezli sebou meranie a bázy, ktoré sme s radosťou urýchlene spoločne rozbalili a potom začal skutočne nádherný tréningový deň. Vzájomne sme sa ochotne striedali na bázach, kto mal pripravený model tak štartoval a odlietal si zopár kôl. Spravidla boli vo vzduchu dvaja piloti, ktorí sa na bázach vzájomne prestriedavali. Kto mal záujem, tak sme mu aj občas zaznamenali aj jeho časy.
Je možné konštatovať, že pokiaľ neurobil pilot hrubšiu chybu pri preletoch, tak sa časy všetkých pilotov bez rozdielu pohybovali medzi 40 až 50 sekundami. Na kopci sme vydržali až do 18,00 hod v stále stabilných poveternostných podmienkach. Tentokrát to naozaj vyšlo a bolo to perfektné.
Cesta všetkých bez rozdielu, unavených a vyhladovaných pilotov ako vždy, smerovala do Salaša pri Kunovskej priehrade. Dobré jedlo a nápoje podporovali družnú debatu o všeličom ( Alred ako viacnásobný majster Európy a sveta v jude o svojich zážitkoch, ja o zážitku pri ťahaní 1,5 metrového sumca z pred troch týždňoch, Josef o lietaní na svahoch v Anglicku, …. ). Debata nemala konca a tak sme sa spoločne rozlúčili až po 21,00 hod. Tak neskoro večer sme sa z Peckovej domov ešte nikedy nevracali. Skoro nás doma upodozrievali, že kde sme vlastne boli. Pri posedení sme sa na jednom zásadne ujednotili a to, že tréningovo lietať na svahu bez báz a zvonenia ( meranie nie je až tak nutné ), tak to je len poletovanie a mylné seba-utvrdzovanie sa v tom, ako mi to dobre lieta. Opak je však zvyčajne pravdou, lebo ako náhle sa lieta a trénuje na bázach, tak všetko vyzerá inak. Na bázach potom model akosi nechce lietať, pretože zatáčky sa musia realizovať práve na bázach a nie v miestach, kde to na svahu práve nosí.
Ako sme si naplánovali, tak v nedeľu doobeda sme ja a Ferko išli „vychladiť éra“ zo soboty na Braunsberg. Opätovne to išlo v SZ až S vetre cca 4 m/s s výdatnou podporou termiky. Nakoniec sme lietali a vydržali na kopci až do 14,00 hod a správne vyhladovaní sme sa už tešili domov na nedeľňajší rezeň.
Na záver…
Možno to vyzerá, že preháňame, ale spoločne s Ferkom Ruislom venujeme kategorii F3F pomerne dosť času. Baví nás to. Máme to šťastie, že bývame kúsok od seba a Braunsberg máme čo by kameňom dohodil ( od domu cca 17 km ). Na svah sa nám oplatí vyraziť aj podvečer, keď to „fúka“. Spravidla sa tam stretneme s viacerými rakúskymi priateľmi z blízkeho okolia a niekedy sa dostaví aj niekto zo Slovenska. Podebatujeme a letový deň často ukončíme spoločne v kaviarni, alebo sa zastavíme na zmrzline. Všetko je to vlastne nakoniec o tom, udržiavať priateľské vzťahy medzi modelármi, ktorí sú ku tomu naklonení a majú tie isté spoločné záujmy.
Luděk Navarčík
There are 2 comments. Add yours